To my, keď sme chceli robiť tortičky z mokrého piesku, museli sme si vyčíhať až tí, ktorí mali túto nezastupiteľnú surovinu vo svojich rukách (doslovne), odišli domov, a my sme nastúpili na ich miesto. Alebo sme sa ponáhľali zo šmýkľavky na schodíky, aby nás nikto nepredbehol a mohli sme sa zase šmyknúť. Keď bolo úplne veľa detí na húpačkách, to som bola strašne nervózna, lebo ma vždy všetci predbehli a ja som sa hanbila ozvať, že to som už mala byť na rade ja...
Okrem piatich drobcov prišli po čase na ihrisko dve slečny. Také, ktoré už neboli deťmi, ale nestačili ani vyrásť. Húpali sa, šmýkali, vozili na kolotoči... Vyčančané aspoňtrinástky , ktoré už určite mali svoje prvé rande za sebou, sa prišli vyšantiť na detské ihrisko...
Potom prišli ďalšie dve kočky, staršie od tých predchádzajúcich. Obsadili dve zo štyroch "kolesových" húpačiek a rozhojdávali sa "na dotyky". A potom, keď ich rýchlosť začala trošku klesať, zoskakovali dolu. Jedna mamička k nim pristúpila a upozornila ich na tabuľku - Vstup deťom do 12 rokov. Ešte sa trošku pookúňali a odišli preč.
Naostatok, keď sa nechcelo jednej slečinke hojdať (možno sa bála alebo hanbila, veď mala sukienku), jej ocko vyskúšal hojdačky všetky. Najprv jednu, potom druhú, potom tretiu, štvrtú. Dcérenke sa to páčilo. Začala ukazovať na húpačku číslo 3, tatinko sa húpal tam, potom číslo 1, potom 4, potom znova 1, potom 3... A tatinko si poslušne presadal. Nedalo sa uhádnuť, koho táto hra bavila viac...
Z hľadiska štatistiky bol pomer účasti dospelákov (nad 12 rokov) a detí (do 12 rokov) na ihrisku 50:50. Lenže bolo to detské (!) ihrisko. A tak mi napadlo - prečo neexistujú ihriská pre veľké deti? Také, ktoré by normálne existovali popri detských ihriskách. Také isté, len s vyššími húpačkami a dlhšími šmýklavkami. Veď kto, kedy a kam napísal, že deti od 12 rokov sa už nemajú hrávať? Ja viem, že ich už nebaví hrať sa na školu a piecť akožekoláčiky (a akože ich ochutnávať a jesť a prosiť si ešte). Ale čo keď by sa ešte rady pospúšťali na šmýklavke? A ponorili sa do "guličiek"? (Takých tých farebných, do ktorých sa ponárajú "odložené" deti napríklad v Ikea.) A rozhojdali sa na húpačke so zatvorenými očami? Neviem, možno. Možno by ihrisko pre deti nad 12 rokov bolo miestom, kam by sa chodilo napríklad po skúškach, koncoročnej písomke z matiky alebo na rande. Alebo po dôležitom rokovaní, alebo pred rozvodom. Len tak si nechať "vyhúpať" a "vyšmýkať" z hlavy všetky negatívne myšlienky. A rozhovory by sme končili slovami - ok, stretneme sa na húpačkách.
V boome rôznych petícií som často premýšľala nad tým, či existuje nejaká vec, ktorú by som podpísala pri plnom vedomí s absolútnym presvedčením a zapálením za tú myšlienku. Dnes som na to prišla: som za zriadenie ihrísk pre deti nad 12 rokov. Som za existenciu takých šmýklaviek, do ktorých by sa zmestili aj zadky dospelých.
(Autorka sa naposledy zmestila do šmýklavky v gudesberskej škôlke /Nemecko/ v auguste 2006.)