Maminka si myslela, že ma má doma za maximálne dva týždne. Lebo... ma pozná. Respektíve si myslela, že ma pozná. Ja som si zase hovorila, že sa tam pokúsim vydržať tie dva mesiace už len preto, aby som jej dokázala, že niečo zo mňa vychovala. A poviem vám, bolo to pre mňa naozaj problematické. Ale nie zostať tam, ale odísť odtiaľ. Aj tak som si to predĺžila o úctyhodných 19 dní, čo znamená, že som odtiaľ odchádzala medzi poslednými. Traja Mohykáni.
Lúčilo sa ťažko. Keď som si dávala peniažky v obálke, kvôli ktorým som tam primárne šla, do ruksaku, zistila som, že si domov odnášam oveľa, oveľa viac... A zrazu to "oveľa, oveľa viac" malo pre mňa väčšiu cenu než ťažko vydreté euráče...
"Kanka, poď sem!"
"Ja nie som Kanka, ale Katka!"
"Ja si to nemôžem zapamätať! To preto, že u nás v Turecku sa hovorí mužom, ktorí sú si najlepšími priateľmi, že on je moja "kanka"."
"Ale ja som žena, Šafak!"
"No pre mňa si moja Kanka..."
A keď sme sa lúčili, tento 43 ročný Turek, vyzerajúcu na šesťdesiat, keď ma objímal, plakal. Ako môj verný "kanka"...
Mám dobrý pocit z toho, že som stratila tú nešťastnú ostýchavosť vykecnúť sa v cudzom jazyku. A myslím na to, ako som chodila nahlasovať poruchy práčky, chladničky, ohrievačov, či chýbajúci toaletný papier alebo prostriedok na umývanie riadu. A na to, ako som telefonicky dohadovala taxík pre päť osôb, keď sme sa nemali ako dostať v noci po príchode z Berlína na ubytovňu... A neznámy taxikár zo stanice sa ma pýtal, či študujem v Nemecku. A ja že nie, že sme tu boli v lete len na brigáde. On mi na to povedal, že moja nemčina je potom super, len ten prízvuk ma prezrádza. Dodnes si pamätám na ten úžasný pocit! Za tú pochvalu by som dala všetky zarobené peniaze trebárs aj na záchranu jediného stromu v tropickom pralese v Afrike... Len neprechádzal okolo žiaden týpek s kasičkou na podobný účel a tak som bola nútená vrátiť sa domov aj s euráčmi...
Pri počúvaní toho rapu myslím aj na občasné opaľovanie sa za kurenčárňou, kde sa na šťavnato zelenej lúke miešal zápach z hydinárne so zápachom z neďalekého kravína a z kráv pasúcich sa neďaleko nás. A na tie siahodlhé rozhovory za pásom; nadávanie na tie prekliate, stále sa kaziace mašiny; sobotné nákupy v blízkom meste a návraty z neho na kontajner (toš hrdé pomenovanie nášho ubytovania domácimi obyvateľmi) a predvádzanie sa po izbách, čo, kto a kde v akej akcii kúpil; naháňanie sa na paletovacích vozíkoch; ohadzovanie sa napaprikovanými kuracími krídelkami. Hrdo sa hlásim aj k našim výletom do Magdeburgu, Marburgu, Cuxhavenu, Bremerhavenu, Berlína, Hannoveru a Frankfurtu a všetkým šťastným návratom. Skrátka Work and Travel, v nemeckej verzii.
"Ty si moslimka?"
"Nie."
"A ješ mäso?"
"Áno."
"Aj toto?," a ukazuje na stehná padajúce z jedného pásu na druhý.
"Hej, aj toto," a hriešne si predstavujem, najmä na poobedných šichtách, ako asi musia fantasticky chutiť tie grilovacie zmesi, keď sú ugrilované... A že by som sa potešila, keď by som v obchode naďabila na tácku s troma krídelkami, troma vrchnými stehnami a len jedným spodným. A popri radosti z mäsa sa teším na každú nedeľnú omšu, atmosféru toho maličkého moderného kostolíka a toho postaršieho kňaza, ktorý mal takú úžasnú nemčinu, že som si pri ňom vždy pozdvihovala sebavedomie, lebo som mu rozumela 90-95 %! Veď koho by zo začiatku nezarazilo pri mašine: "Iš-biš-glajš-hír". To je ako jedno slovo?! Či to bolo po turecky? Kdeže, ono to bolo obyčajné "ich bin gleich hier", ale v turecko-hessenskom dialekte. No naučili sme sa. Aj na turecký kebab a k tomu pre nás špeciálne čajík zadarmo ako verným zákazníkom.
Myslím aj na Johna, nášho (rozumej: firemného) ochrankára. Big John z USA, ktorý nás mal rád a sedával s nami vonku po nočnej, pri sviečke a sirupovej vode a rozprával sa s nami anglicko-nemecky alebo nemecko-anglicky a bolo nám to jedno. Jemu by ale nebolo jedno, keď by sme kradli mäso z fabriky a nabonzoval by nás. Tak povedal. Chudák John, keby si tak vedel... John, ktorý si plakal, keď sme odchádzali. John, ktorý si mi nosieval listy až na izbu od "your boyfriend, Katarína" a vždy si pritom na mňa žmurkol a tešil si sa so mnou...
Myslím aj na občasné fajčenie, ktorému sa mi nepodarilo naučiť aj napriek Dadinmu úmornému snaženiu - híí, mama ide! Aj na tancovanie na nemeckej feste, aj na všetky nemecké pivká, ktoré padli na úžitok, aj všetky vifonky, cestoviny a iné gurmánske pochutiny, aj ten zmrzlinový pohár za 5 eur, ktorý bol vy-ni-ka-jú-ci! V nedeľu poobede, s výhľadom na celé mesto...
A myslím aj na Luciinho Mika, na to jeho slovenské "rycholo" a "Frau Präsidentin, Schenkel einliegen!" A na Zuzku a jej svet a jej upokojenia, keď sme sa sťažovali na to, ako sú niektorí Turci tupí a ako sme museli robiť tú najsprostejšiu robotu, že keď prídeme domov, na robotu si takmer nespomenieme. Pravdu mala, harcovníčka stará...
Ja za to fakt skrátka nemôžem, že keď počúvam turecko-nemecko-anglický rap, myslím pri tom na hydináreň v Nemecku...
(Dnes som mala na obed Schenkel, asi tak 120 gramové.)
(venované všetkým z brigády v Nemecku (júl - september 2006); zároveň sa ospravedňujem všetkým, ktorých som menovite v texte nespomenula a chcem vás ubezpečiť, že máte všetci v mojom srdci vyhradené miesto, oveľa väčšie, než mali Hänchen v gelbe Schale:-)
