Chápete? Ja! Ja, čo mi nedávno ešte aj čaj prihorel! Ja, ktorá si z dva a pol mesačnej brigády v Nemecku doniesla okrem euráčov a krásnych spomienok aj kopec papierikov s receptami. Lebo keď ma baby videli v kuchyni - vyzerajúc asi poriadne zúfalo - ako divé mi diktovali recepty. A odvtedy - baví ma to! A podstatne viac než tých, ktorí pozerali fotky Chosého v zálive... Som z toho prekvapená, zdesená i potešená. Ak by som bola na varenie určené neviemčo, v rožteku môjho obalu by boli veľkým napísané dve číslice - 3 v 1.
A rovnaké pocity ma prepadávajú aj pri zistení, že moje kamarátky sa už nevydávajú len preto, že by museli, ale... proste...len tak! A ja by som už tiež veľmi nenamietala, keď by... A keď by som potom zostala aj... Chápete? Ja! Ja mám odrazu chuť stať sa manželkou a matkou! Ja, čo vykrajujem mastné mäso aj z kuracích pŕs a pri úkone prebaľovania pokakaného zadočku siaham po čomkoľvek (!), čo by mi bezpečne uchránilo nos a ústa od toho nehorázneho smradu...
Keďže som si tieto myšlienky zakázala utápať (či oslavovať? - mám dilemu, že čo skôr...) v alkohole, sledovaním mexických telenoviel, aj čítaním kníh "o šedých myškách, na ktoré sa napokon usmeje šťastie", siahla som hlboko (nie do vrecka, lebo som si zakázala aj návštevu obchodných centier) do svojej mozgovo-lebečnej dutiny a pátrala som po niečom, čo v nej ešte, okrem týchto nechutne-dospeláckych, aj keď primerane-vekovo na svet sa škeriacich myšlienok, zostalo z toho sveta, kde odchod do postele a upratanie si vlastnej izby boli najväčším trestom. A aha, čo som našla:
- pri sledovaní Anny zo Zeleného domu plačem rovnako, ako keď som mala dvanásť
- bojím sa ísť k doktorke aj s obyčajným kašľom
- keď pozerám v telke krasokorčuľovanie, stále snívam, že raz aj zo mňa bude krasokorčuliarka
- ak sa doma veľmi ponáhľam alebo som niekde mimo domu, pred jedlom sa pomodlím tú najkratšiu detskú modlitbičku, akú nás učila maminka, keď sme ešte poriadne ani len rozprávať nevedeli - Ježiško, daj mi dobré raňajky/obed/večeru.
- plačem pri Kokosoch na snehu
- chcela by som hrať v nejakej rozprávke princeznú alebo nejakú jej dvornú dámu, alebo kohokoľvek a nemuselo by ma tam byť ani veľmi (dokonca vôbec) vidno, len aby som mohla v tých princeznovských šatách prejsť po schodoch
- v zime sa modlím za sneh a v lete za to, aby bolo horúco a mohli sme sa chodiť kúpavať
- a... ešte stále vyzerám na polovičný lístok, tykanie v obchode a preskúšavanie v spovednici, či sa viem prežehnať.
Nie. Nestarnem. Len trošku zrejem.
Odľahlo mi. Ťaživý kameň mojich dospeláckych myšlienok padol poriadne hlboko do útrob môjho nevedomky sa tváriaceho podvedomia. Silu vytlačiť ho opäť na svetlo vedomia ho snáď môže už len obdobie stredného veku, puberta mojich potenciálnych detí a menopauza.