Školský rok sme začali ešte v budove starej školy. Bola celá paprndeklová, takže keď sa starší chalani bili tak naozaj a ušla im ruka, v stene zostávali diery ako memento pre mladšie generácie. No naši chalani sa, už ako veľkáči, bíjavali v novej budove. Vlastne, ona nebola nová. Bola stará, mala hrubé múry a všetko v nej bolo pokryté prachom a smrdelo to potuchlinou. Rodičia ju pomáhali skultúrniť, aby mohla dôstojne zastávať úlohu, na ktorú bola určená. A my sme pomáhali rodičom. Pamätám si, že sme na dvor zo strechy vynášali a triedili staré plynové masky podľa stupňa zhnilosti. Po práci sme sa mohli hrať na obrovských kopách tehál. Po dvore ich bolo niekoľko, takže celý dvor vyzeral ako "tehelné pole". V tom čase som bola zbláznená do Anny zo Zeleného domu a logicky mi to teda pripadalo romantické. Predstavovala som si, že tie tehly sú z domov, ktoré boli zbombardované vo vojne a my sme deti, ktoré zostali samé vo svojej biede na troskách svojich domovov...Lebo to sa na fanúšičku Anny patrilo. Prechádzať po miestach, ktorými kedysi prechádzali neznámi učitelia a žiaci a prežívali svoje smutné i veselé dni, snívali o tom, čím budú, tešili sa na prázdniny či plakali pre zlú známku. Pri vstupe do bývalej zborovne som dokonca zatajila dych, lebo som cítila, že vstupujem na premňazakázané miesto... V skutočnosti tam ale v tej chvíli romanticky nevyzeralo vôbec nič.
Presťahovali sme sa v priebehu štvrtej triedy, neviem presne, kedy to bolo. Ale niekedy v zime, lebo si pamätám, že som na Vianoce dostala od Ježiška krásne kožušinové papuče a vysnívanú šedú predĺženú trigovicu s obrázkom Barbie v "nadživotnej" veľkosti. Svoj výzor som ešte doplnila fialovými elasťákmi. Pripadala som si nesmierne krásna. Keď som však vstúpila do triedy, všetci sa mi začali smiať, ževraj vyzerám ako yeti v tých papučiach. No hoci sa smiali mojim príliš kožušinovým papučiam, nevedno prečo, som si už nikdy do školy neobliekla tú barbínovskú trigovicu. Na papuče si trieda zvykla a ja som sa v nich v triede, v ktorej boli staré drevené parkety, cítila ako doma. Vlastne, celá naša trieda vyzerala ako pekná malá izbička plná 18 detí.
"Z vyučovacieho procesu" si toho veľa napamätám. Len to, že nám raz pani učiteľka povedala, že je dobré triediť papier. A tak ho odvtedy triedim. A že si odkladá kresby svojich dcér odvtedy, ako boli úplne malé a že ich už má plné vrece a rada sa k nim vracia. A tak odkedy máme Miška, odvtedy si aj ja odkladám jeho kresby a tiež sa k nim rada vraciam. A že sme raz na náboženstve mali súťaž, že kto najrýchlejšie nazbiera desať pečiatok, ten vyhrá. Raz sa nás sestrička spýtala, ako sa hovorí tým spevom, ktoré spieva zbor na Kvetnú nedeľu a veľký piatok. Keďže mi chýbala už posledná pečiatka, strašne som to chcela povedať ako prvá, lenže som si nevedela spomenúť. Hrozne som sa snažila, no napokon sa mi podarilo z hĺbky mojich vedomostí predsa len vydolovať víťazný pojem "pašie"! Dostala som všelijaké obrázky a medajlóniky a bola som tomu príšerne rada, lebo som bola prvá. A odvtedy som už asi nikdy v ničom nebola prvá...
Oveľa živšie než na vyučovanie si však spomínam, že som chcela mať blonďaté vlásky a modré oči. A chcela som sa volať Denisa. Lebo to bolo vtedy podľa mňa najperfektnejšie meno na svete. No minimálne v triede určite. Tak sa totiž volala moja spolužiačka (čistá zhoda náhod, že bola aj modrooká blondínka?!). Idol našich chalanov a v inom zmysle aj nás, báb. Deniska mala cukrovku a tak som ju chcela mať aj ja. Pripadalo mi to také iné a zaujímavé. Chodievala som s ňou v presne stanovený čas na obed a na záchode som jej držala taštičku na pero s inzulínom, kým sa ona pichala. A na záchod som s ňou chodievala aj písať a čítať ľúbostné listy, ktoré si vymieňali s Jurom. Boli to také tie vtipné veci, že túžim po tebe ako holohlavý po hrebeni či túžim po tebe ako zátka po fľaši. A ja som chcela tiež niečo podobné (rozumej: také isté) dostávať. Tiež od Jura. Lebo sa mi samozrejme že tiež páčil. A raz, keď sme boli s chalanmi hrať na dvore futbel, sa mi môj sen splnil. Dostala som sa do brány, lebo ma na ihrisku nechceli, keďže som všetkých faulovala. V osudnej chvíli Juro vypálil strašnú strelu na bránu. Ako rodený brankár som sa po nej vrhla. Brankárske konto som si nepoškvrnila, ale zato takú šajbu do dlane som nikdy predtým a asi ani už potom nedostala. Hrozne to bolelo a keďže som to dávala aj patrične najavo, Juro ku mne pribehol, chytil ma za ruku a spýtal sa, či to bolí. A ja že nie...
Čakám na Miška pred ich triedou. Čumím na tabuľku s tým magickým číslom a usmievam sa. Bolo to tak dávno a predsa len toť, pred chvíľkou...
