Bližšie k nebu. V nebi

Autor: Katarína Stehlíková | 11.11.2005 o 22:32 | Karma článku: 10,88 | Prečítané:  1705x

1. novembra, na sviatok všetkých svätých, sme boli s maminou v nemocnici pozrieť babičku. Na izbe bola s ďalšími dvoma babkami, každá trochu hluchá, trošku pomotaná a všetky tri príliš staré pre dnešný svet. Obraz, ktorý by mohol vyvolávať ľútosť či smútok. My sme však z tej nemocničnej izby odchádzali šťastné.

Najprv sme sa rozprávali s babičkou, ktorá si pochutnávala na maminkou upečenej štrúdle. Ja som jej popri tom rozprávala o novom kaplánovi, ktorého sme dostali, o Miškovi, ktorý sa s tatinom učí vlastivedu na zajtrajšiu písomku, o Jurajovi (druhý brat), ktorý sedel doma pri počítači, keď sme odchádzali, o mojej škole, ktorá stále stojí, lebo babička sa vždy pýta:
„A čo, škola jako? Ešče nepalla?“
Potom sa babička otočí na maminu:
„A Janko, čo? Poslúcha?“
(To ako náš tatino.)
Mamina sa len pousmeje:
„Ale poslúcha, poslúcha.“
„Babi, musím ti niečo povedať. Neposlúchajú obidvaja. Aj mamina, aj tatino.“
„Ale, nehovor!“
„No, veru. Furt sa len doberajú a chytajú sa za slovíčka. Každý chce mať posledné slovo. Ako v nejakom českom filme. Juraj hovorí, že by sme im mali zakázať televízor.“
Všetky tri sme sa zasmiali. Zrazu sa na nás horko – ťažko obráti babka z prvej postele (babka č. 1):
„Môj muž bol komunista!“
Zase sme sa všetky tri pousmiali.
„Až keď umrel, mohla som poštárke povedať, že umrel a odhlásiť Pravdu. Dovtedy som ju chcela odhlásiť, ale nedalo sa. Až keď umrel.“
Pridáva sa aj babka z poslednej postele (babka č. 2):
„Aj ja som ju odhlásila. Šak tam bývali len samé krížovky.“
Chvíľu sa rozprávame len v trojgeneračnej trojici, keď sa ozve babka č. 1:
„Já si kupovávam Floru.(Babka momentálne vyjedá postrúhané jablká z prázdneho 400 gramového téglika spomínaného rastlinného tuku, pozn. autorky.) Lebo ona, to hovorili v televízore, znižuje ten... no... cholesterol.“
Mamina si berie slovo:
„A čo pozerávate? Jednotku?“
„Áno. Mám aj Novu, ale tam tak chomolia po česky, že tomu nerozumiem.“
Usmievame sa. Ale babka č. 1 ešte neskončila:
„Syn má nový televízor. Taký veľký. Len keď ho on zapne, tak ja mám potom ten môj čiernobiely.“
„A mávate ho často čiernobiely?“ Doberá si ju mamina.
„Skoro stále!“
Celá izba sa otriasa smiechom. V tomto momente celou mojou osobou prenikol nespochybniteľný pocit, že tieto tri ženy na nemocničných lôžkach sú napriek svojim chorobám šťastné! A zrazu, po toľkých týždňoch pochybností a strachu, mi zostalo tak detsky dobre a teplo pri srdci...
Babka č. 2 sa tiež chytá témy televízie:
„Aj ten mój chalanisko ju stále pozerá. No..., chalanisko, šak už má 48 rokov...“
Nedokončila vetu, lebo izbu zase zaplavil srdečný smiech.
Babička sa vyzvedá:
„Čo, ešče býva u vás?“
„Až dvaja! Jeden má 35 a druhý 48 rokov.“
Babička potmehúdsky hádže rečnícku otázku:
„A čo sa zabudli oženit?“
Babka č. 2 sa len usmieva. Babka č. 1 korunuje celý rozhovor vyhlásením:
„Najhoršie je, keď sa vydáte za slobodného mládenca!“
Zase sme nevydržali bez smiechu...
Potom sa ešte dohadujú o vhodnosti cestovín pre cukrovkárov a použitia kráv na oranie. Vhodnosť cestovín bola potvrdená, za pravdu im dala aj mamina, no po vyhlásení babky č. 2, ktorá si pichá inzulín štyrikrát za deň „ja si ich tak poprášim grankom“, sme si vymenili len veľavravné pohľady. Téma vhodnosti použitia kráv na oranie zostala otvorená, lebo babička kravy pásla, babka č. 2 s nimi orala a babka č. 1 orala so zmiešaným párom krava – kôň, takže sa nedalo jednoznačne povedať krave áno alebo nie.

Blížila sa tretia hodina a to znamená koniec návštev v sviatočné dni. Rozlúčili sme sa s babkou č. 1 a s babkou č. 2. Babička nás išla vyprevadiť až na chodbu.
„Neni vám tu smutno, že babi?“
„Nie, veru nie.“
Usmievali sme sa idúc po chodbe.
„Ajka, daj im voláké penáze.“
(To ako mamina nám – deťom.)
„Ale nie, babi. Už si nám poslala včera, každému po päťdesiatke. Miško chcel ešte stihnúť obchody a kúpiť si nejakých vojačikov za pätnásť korún, ale už bolo neskoro. Takže až zajtra zo školy.“
„Dobre, len si vezmite, na čo mi budú?!“
Rozlúčili sme sa, podali si ruky, dali pusu na rozlúčku a zakývali si.

Vtedy som videla babičku naposledy. V ten istý večer sa maminka dozvedela, že babičku previezli na JIS -ku, kde vo štvrtok doobeda prijala posledné pomazanie a večer o 18:35 pomaličky, potichučky, v spánku – odišla. Nezanechala nijaký odkaz ľudstvu alebo aspoň príbuzným, ako sa to deje v amerických filmoch. Ale zostáva tu svedectvo jej života, jej radosť a pokojné prijímanie bolesti, jej živá prítomnosť v našom byte, v našich spomienkach, v našej maminke... A to nie je málo.

V nedeľu na pohrebe mi zneli v ušiach slová piesne Karla Kryla, ktorého sme spolu počúvali:

„...beránku, děkuji, marně jsi neumíral, děkuji, děkuji, děkuji, děkuji, děkuji...

A babičkine slová, keď som púšťala hudbu:

„Katarínka, ty vieš, čo mám rada.“

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Komentár šéfredaktorky Beaty Balogovej

Slovensko už počúva Gorilu

Jaroslav Haščák sa pokúšal riadiť štát bez toho, aby ho čo i len jeden volič poveril touto úlohou.


Už ste čítali?