Vystupujeme z autobusu. Ja - ako "celá" v cestovnom ponímaní a moji traja "poloviční" - Miško (môj brat), Majo (jeho kamoš) a Bianca (Majova sestra).
- Koľko nám to bude trvať?
- Asi hodinu.
- Ozaj, ja to stopnem na mobile!
A už Miško, čerstvý držiteľ môjho starého mobilu vyťahuje telefón a stláča stopky.
- Čo je napísané na tom okne?
- Ro - bo je... Čo?
- Debil.
To som ja dočítala odkaz napísaný prstom na zaprášené okno rodinného domu. Sama pre seba som rada, že som nemusela čítať niečo horšie.
- To je cigánska osada?
- Hej, ale buďte už ticho.
- Prečo?
- Tak.
Išli sme ďalej. Nie síce potichu, ale určite s rešpektom.
- Dobrý deň, ujo! Aj ste našli nejaké hríby?
- Nó, pozrite chalani!
- Waw! Aj nejaké dubáky?
- Nie, iba bedle, masliačiky, zopár kozákov...
Rozlúčili sme sa s neznámymi - známymi ujami hríbarmi. Chalani od tej chvíle behali po lese so sklonenými hlavami. Našli ale desať masliačikov, ktorým sme vystlali bočné vrecko ruksaku papierovými vreckovkami, keďže sme nezobrali tašku na hríby.
Konečne sme dorazili na hrad, Miško stláča stopky, omylom dvakrát...
- Ale stihol som si všimnúť, že tam bolo jedna hodina a štyridsaťdva minút.
Veríme mu. Sme unavení a hladní, ale napriek tomu lozíme po všetkých výklenkoch a okienkach a kadečom všetkom. Popri tom hľadáme vhodné kamene na sedenie, aby sme sa mohli najesť. Usadili sme sa asi v prostriedku zrúcanín, lebo pravdaže, zrovna tam boli najlepšie kamene a rozbalili sme obed.
- Hele, tá sváča jim ale chutná, že jo?
Prešlo okolo nás asi dvadsať ľudí, všetci sa usmievali.
Odchádzame, ale aj tak ešte zbehneme tam, potom tam a nakoniec na taký kopček. Keď ho schádzame, šmýkam sa a padám. Najprv ma obkúkajú, potom Majo zahlási:
- Hríby si nepomačkala?
A už otvárajú bočné vrecko ruksaku... Keďže sú hríby v poriadku, ideme ďalej.
- Tak, čo Bianca, aké boli prázdniny?
- Dobré.
- A čo sa ti páčilo najviac?
- Toto.
- Čo, tento strom?
- Nie, tento výlet.
Ideme smerom k zastávke. Dáme si ešte čapovanú kofolu u Čachtickej panej a nanuky. Zrovna sme z nich odhodili papieriky a hneď v tej chvíli prichádza autobus. Šoférovi dávam presne 25 korún. Dostávam lístky, ale...
- Nabudúce bez tej zmrzliny, dobre?
- Dobre.
Doma sa ukladáme v obývačke na gauč, púšťame si video s "káčerovcami" a "záchranármi". Smrdia nám nohy, dojedáme cukríky a popíjame citrónovú šumienku. Po skončení kazety idem zaviesť Maja a Biancu domov. Miško ich vyprevádza na chodbu otázkou smerujúcou ku mne:
- Kto bol najposlušnejší?
- Všetci ste boli poslušní, vážne. Prekonali ste sa všetci traja.
A hovorila som pravdu.
Majova a Biancina mamina mi ďakuje, že som ich zobrala na výlet, že si mohla trošku oddýchnuť (to znamená, že prala a žehlila). Vtedy mi prichádza esemeska: "čo porábaš celé dni?" (Doteraz som nestihla odpovedať).
- Pán Boh si to zapamätá a raz ti to vráti.
Verím jej. Tak, ako sme verili Miškovi s tými stopkami.
Prichádzam domov, zohrievam si večeru. Mamina mi oznamuje:
- Tá firma už vrátila tých 1,5 miliardy.
- Áno?!
A premýšľam, čo všetko sa ešte asi stalo, kým sme boli my na Čachtickom hrade...
Zapínam počítač, vyťahujem klávesnicu...
- Auuu....
- Trafila si?
- Uhmmmm.
- Už si óká?
- Nóóó, dvestodvadsaťtri.
Tatino, autor slovného spojenia "óká dvestodvadsaťtri", šťastný, že sa spojenie ujalo, ešte raz opakuje:
- Óká dvestodvadsaťtri.
Ja sa usmievam a je mi dobre. Tak vo vnútri. (zažité a napísané 25. 8. 2005)