Čím menej, tým väčší priestor pre kreativitu?

Autor: Katarína Stehlíková | 31.10.2008 o 18:08 | Karma článku: 10,18 | Prečítané:  1156x

Nehovorím, že sme toho mali málo, keď sme boli malí. Naši síce stále hovoria, že sme mali vždy všetko, po čom sme túžili, no nikdy sme nemali okamžite to, čo mali všetci a čo sme chceli automaticky aj my s bratom, alebo čo bolo in. No keď sme boli úplne malí, tak sme si to ani neuvedomovali. Aspoň sa mi tak zdá. Vtedy sme sa hrávali po svojom. A páčilo sa nám to.

 www.profimedia.cz
Z nášho prvého jednoizbového bytu si pamätám Jurajovu oranžovú tatrovku, do ktorej sme si dávali vankúš, aby nás netlačil zadok. O niekoľko rokov neskôr, keď sme boli veľkí a náš Miško malý, aj susedovie Jurko bol ešte malý a obaja jazdili na oranžových tatrovkách, zúfalá susedka povedala, že by chcela, aby sa deti na týchto oranžových tatrovkách vozili popod okná toho, kto tie tatrovky vymyslel. Keď sme sa presťahovali do trojizbového bytu, dlhšiu dobu sme nemali nábytok a tak sme všetky naše hračky mali v "banánových krabiciach" (tatino si doteraz nevie tento systém vynachváliť). A keďže sme nemali nábytok, získali sme úžasne veľký priestor na hranie. Najviac si pamätám, ako sme sa hrávali na "eroplán". Postavili sme si ho za dverami, ktoré vlastne neboli, lebo boli strhnuté, takže sme mali iba veraje. Tatino nám podával odrezky z tyčiek na záclony, ktoré boli hádam aj meter a pol dlhé, takže sme boli kingovia! Opreli sme ich o stenu, položili na zem a už sme cestovali. Najčastejšie k tete do Prešova a do Česka. Mamina nás stále upozorňovala, že sa nehovorí do Česka, ale do Čiech, ale nám sa viacej páčilo cestovať do Česka ako do Čiech. To sme si normálne sadli na zem, opreli sme sa o stenu a Juraj robil tryskové motory, s ktorými sme boli za chvíľu na mieste určenia. Pri pristátí sa Juraj vždy zmenil na môjho malého syna, ja som si požičala maminine klopkačky a bolo. V Prešove alebo v Česku sme zašli niekedy do cukrárne (rozumej za maminou do kuchyne), do obuvi (rozumej do nášho botníka), do kostola (rozumej do spálne, kde sa zo mňa stal kňaz, mali sme aj prijímanie z tortových oblátok a sväteničku z malej misky s troškou vody; a Juraj bol veriaci a ja som mala občas aj kázne, to som stála za prúteným košom na prádlo), do kaplnky (rozumej do našej kúpeľne, sväteničkou boli vtedy kvapky vody z umývadla). Potom sme cestovali naspäť domov, Juraj išiel spať alebo do školy, niekedy som bola učiteľka a niekedy som ho iba vyprevadila a potom som vešala prádlo na chodbe. Roztiahla som špagát od kľučky vchodových dier až po spálňové a vešala som. Mamina mi kúpila minikolíky (rozumej štipce). Juraj sa učil a keď bol vyvolaný, tak písal naozajstnou bielou kriedou na drevenú dosku a niekedy mamina dovolila aj na vchodové dvere (vtedy som nemohla vešať prádlo). Inokedy nám tatino robil vlak. Sadol si na zem, rozkročil nohy a my sme si sadli tak, že sme sa držali jeho nôh. Tatino sa kymácal ako osobák, šišotal a oznamoval zastávky do Piešťan - Považany, Brunovce, Horná Streda, Piešťany, vyS-tu-povááť! A zo štyroch stoličiek sme si robili bunker, keď sme otočili stoličky sedákmi do vnútra, tak nám z toho dokonca vznikla dvojposchodová posteľ, lebo sa dalo spať aj pod nimi aj na nich (aj keď ten dolu mal trošku stiesnený priestor). Občas nám stoličky poslúžili aj na lanovku, priviazali sme na ne dlhý špagát na spôsob kladky a púšťali sme po ňom panáčikov z Lega (už si nepamätám na akom princípe). A na Vianoce sme vlastnoručne vyrábali darčeky, kreslili sme pod stolami, aby nás nebolo vidno, ja som krížikovo vyšívala pri svetle malej lampy z kuchynskej linky. Keď už sme mali nábytok, hrávali sme sa na obchod. Jeden z nás si otvoril obchod pod stolom, druhý na posteli. Ponuka našich obchodov pozostávala z toho, čo sme našli v skriniach, v šuflíkoch, vo vreckách, vonku na zemi, skrátka hocikde. Ale muselo to byť niečo, čo bolo moje a čo som už nechcela/nepotrebovala, čo mi zavadzalo, čomu sa mi nechcelo hľadať miesto na hociktorej poličke/šuflíku/stole. Potom sme si vyrobili papierové peniaze v nominálnej hodnote 5 halierov, 10, 20 a 50. Čo stálo 50 halierov, tak to bol hotový poklad. To sme si trikrát rozmysleli, či si to kúpime a skúšali sme zjednávať cenu. Už si nepamätám, či sa mi to niekedy podarilo, ale na tom už teraz nezáleží. Hlavne, že nás to vtedy bavilo. Občas si spomeniem na naše hranie. Najmä keď prechádzam okolo hračkárstiev alebo aj vtedy, keď som Miškovi ako malému upratovala hračky. Bolo ich milión. No keď bol malý, najviac ho bavilo stavať komíny z toaletných papierov. V prostriedku obývačky. (Inšpirované pondelňajším obedom s mojimi kolegami a šéfkou...)
Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

AUTORSKÁ STRANA SAMUELA MARCA

Prečo si Matovič zaslúži 5,01 percenta (píše Samo Marec)

Nemusíte ho mať radi, ale bez neho to asi nepôjde.

Ukončili vyšetrovanie vraždy Kuciaka a jeho snúbenice

Obhajoba dostala čas na oboznámenie sa so spisom.

Píše Pavol Hardoš

Lebensmarš. Pochod za život akceptoval náckov

Fašisti pochod nezneužili, majú spoločné ciele.


Už ste čítali?