reklama

USA sweet SLOVAKIA II.

08/26/07, 10:10 pm Pololežosedím na pláži. Je večer, hlboký večer, lebo tma tu začína byť už o pol ôsmej, no mesiac je celkový, úplný a tak je vidno. Je jasno. Tak, ako môže byť len za svitu mesiaca. Je tak vidno, že keď som si močila nohy v oceáne, tak som si ich videla pod hladinou. Bolo vidno piesok na dne, aj to ako je zvlnený od vĺn, lebo je nepokojné more. Ale len tu, pri brehu. Na šírom mori je pokoj. A v diaľke, za mnou aj predo mnou je vidieť hviezdičky. A dvoch mužov po pravoboku, ako sedia a mlčky sa dívajú do diaľky. A na ľavo je nejaký pár, iba prišli, objali sa a teraz zase kráčajú spolu, ruka v ruke. Vidím všeličo, aj to, ako mi pribúdajú písmenká na papier, len nevidím ktoré presne, ale vidím, že ich pribúda, prevraciam stránku, lebo píšem veľké písmenká, to tak vždy, keď píšem rýchlo a teraz aspoň vidím, že ich nepíšem jedno cez druhé. Mám hroznú túžbu písať. Čokoľvek. Len tak ukladať písmenká na papier. Keď som sem prišla, nechcelo sa mi. Nedalo sa mi. A potom, keď sa už dalo, nechcelo sa mi. Nechcelo sa mi tráviť čas písaním. Že však si to zapamätám a budem písať potom. A dnes sa mi chce, veľmi. Písala som aj v robote,

Písmo: A- | A+
Diskusia  (4)
Obrázok blogu

lebo už season is death, no moja manažérka mi dnes povedala, keď som odchádzala, že sorry, Katarína, že máš zajtra voľno, sorry, ale nemôžem ti dať viac hodín. A mne sa páči, že mi to povedala a nevadí mi, že mám toľko voľna, lebo môžem byť v škôlke. S Amy a s Fio, s deťmi, ktoré mi obzvlášť prirástli k srdcu – Noah Shaw, nádherný černoško, ktorý mi zakaždým skúša chlpy pod pazuchami a na lýtkach a keď zacíti strnisko, tak sa tak krásne usmeje a strasie od zimy; Noah Justice, hrozný beťárisko, hrozne sa jeduje, keď nie je po jeho, no rád sa na mňa vešia;

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou
Obrázok blogu

Jalina, rozkošné dievčatko, ktoré si stále vyzúva topánky;

Obrázok blogu

Zachary Ganing, ďalší krásny čert v triede toddlerov two, ktorý sa nádherne usmieva;

Obrázok blogu

Avah a Robert, jednoročné dvojičky, najkrajšie na svete. Hrozne som chcela vidieť, ako vyzerajú rodičia takých krásnych detí. Otec je Poliak, veľký sympoš. Desať rokov už ale žije na Floride, no porozprávali sme sa poľsko-slovensky. Ich mamina je taká obyčajná a znova je z nej pregnant woman. 23. augusta mala mať termín pôrodu. Ešte 20. ich bola vyzdvihnúť zo škôlky.

Avah
Avah 

(Avah)

Robert
Robert 

(Robert)

Chce sa mi písať. O tom chalanovi, ktorý dnes prišiel k nám do obchodu a povedal, že prepáčte, že si nič nekúpim, ale dnes o 12:30 v noci bude vidno Mars pri mesiaci. Prvýkrát vôbec; prepáčte, že si nič nekúpim, ale pozrite sa dnes v noci na Mars. Ja idem ráno o šiestej do roboty a budem na to čakať tiež.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Moje pero je slané. Mám taký zlozvyk. Strkám si pero do úst, keď rozmýšľam. Hocijaké pero. Požičané, nájdené. Asi tam bývajú baktérie a neviemčoešte, no dnes je tam soľ. Baktérie necítim, soľ áno. A páči sa mi, že aj moje nohy sú slané, lebo som sa bola dať ochutnať vlnám a nechať v tej morskej vode trošku mojej DNA. Tu na tomto mieste. A prišla taká veľká vlna, že mi umokrila moje úplne kratučké kraťase a vôbec mi to nevadí. Mám to rada. Mám to tu rada. No teším sa domov. Ale budú mi chýbať tieto večery na pláži. Len tak tu stáť alebo sedieť na lehátku, ktoré by som si nemohla cez deň dovoliť. A len tak byť. Pozerať na nebo, do diaľky, naľavo aj napravo a cítiť more, piesok, soľ a pokoj. Do vlasov som si zastokla nejaký žltý kvet s tmavohnedým stredom.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

08/27/07

Cestou zo škôlky som „stretla“ po ceste na bicykli päť šľapiek. Topánok teda... Žabky to boli. Štyri ľavé a jedna pravá, z toho jeden pár, ale delila ich jedna cudzia šľapka. Neviem, ako sa dá stratiť obudú topánku, ale ono sa to asi len predsa len nejako dá. A raz by som chcela stratiť topánku aj ja. Tiež žabku. Len tak vystúpiť z auta a zistiť, že ju nemám. A smiať sa z toho. A potom, len s jednou topánkou, ísť vyzdvihnúť moje dieťa zo škôlky a povedať učiteľke, viete, čo sa mi stalo?, stratila som topánku, vôbec neviem ako, len keď som vystupovala z auta, som zistila, že ju nemám. A keď by sme odišli, ja a moje dieťa, tak by si učiteľky hovorili medzi sebou, že ona je hrozne divná, šak to neni normálne, stratiť topánku. A ja by som pri tom myslela na Randyho mamu, ako raz prišla do škôlky s Randym na rukách a celá rozžiarená vtipnosťou situácie nám hovorila, že pozrite, čo sa nám stalo, Randy si obul jednu modrú a jednu sestrinu červenú topánku.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

09/07/07, 9:25 am

Často tu myslím na Jonathana Livingstona.

Čítala som tú poviedku tento rok, niekedy v máji. Asi. To je vlastne jedno a prečítala som ju rýchlejšie, než mi ľudia o nej rozprávali. A rozprávali krajšie, ako sa mne zdala tá poviedka byť. A tak to je skoro vždy. Všetci ľúbia mango a tiramisu. Ja ich až tak nemusím (najmä to mango).

Ale na Jonathana tu napriek tomu myslím často. Pri pohľade na čajky úplne blízko mňa.

Obrázok blogu

Lietajúce úplne nizučko nad hladinou, nepohnúc ani pierkom, nieto ešte krídlom. Čajky máčajúce si nohy v oceáne, škriekajúce či čakajúce v skupinkách. Možno na neho. Na Jonathana Livingstona. A potom myslím na tých skutočných Jonathanov Livingstonov. Tu v Amerike, i tam u nás. Na celom svete. Že koľko ich asi tak je a kto bol prvý... Raz by som chcela byť aj ja pre niekoho jeho Jonathanom Livingstonom. Ako bol on pre ostatné čajky.

09/07/07, 9:45 am

Je trošku pod mrakom, ale mne sa to tak páči.

Obrázok blogu

A páči sa mi aj tento oceán, jeho zvuky a farba, teplota a všetko. No keď sa teraz pozriem naň, tak si predstavujem, že som pri Severnom mori. Tak sa mi to páči. Ako minulý rok v Nemecku, len tak sme sa tam vybrali vlakom, že však poďme k moru, aspoň na chvíľu a tak sme aj boli. Hodinu a pol. A išli sme asi kilometer, aby sme cítili vodu aspoň na členkoch, lebo bol zrovna odliv. A potom sme si namočili ruky, ja a Lucia, a oblizli sme si ich, že či sme tu dobre, či je to naozaj more. Bolo. Tak sme išli späť, zjesť naše chleby s rybičkami, že však sme pri mori, tak nech máme rybičky. A potom domov. Bola to iba hodina a pol. Ale nezabudnuteľná. Tak ako tieto tri mesiace tu. V Mexickom zálive.

09/10/07

Je 01:35 atlantského času a na ľavoboku lietadla spoločnosti Delta letu číslo 62 vychádza slnko. Sme takýto ––––––––––––––––––––––––––––– kúsok od Dublinu. A ja sa už cítim byť doma...

Katarína Stehlíková

Katarína Stehlíková

Bloger 
  • Počet článkov:  99
  •  | 
  • Páči sa:  0x

"... nech je život hocijaký, treba ho žiť, a pretože žiť, to neznamená iba ostať nažive, ale aj smiať sa,myslieť, písať." Zoznam autorových rubrík:  Re(tro)miniscencieAkožefejtónyO...SúkromnéLiterárne (po)kusyWe don't need no educationDrobčekoviaNezaradenéFotečkyBabičkaMade in Poland

Prémioví blogeri

Pavol Koprda

Pavol Koprda

10 článkov
Zmudri.sk

Zmudri.sk

3 články
Juraj Karpiš

Juraj Karpiš

1 článok
Matúš Sarvaš

Matúš Sarvaš

3 články
Lucia Šicková

Lucia Šicková

4 články
Milota Sidorová

Milota Sidorová

5 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu