lebo už season is death, no moja manažérka mi dnes povedala, keď som odchádzala, že sorry, Katarína, že máš zajtra voľno, sorry, ale nemôžem ti dať viac hodín. A mne sa páči, že mi to povedala a nevadí mi, že mám toľko voľna, lebo môžem byť v škôlke. S Amy a s Fio, s deťmi, ktoré mi obzvlášť prirástli k srdcu – Noah Shaw, nádherný černoško, ktorý mi zakaždým skúša chlpy pod pazuchami a na lýtkach a keď zacíti strnisko, tak sa tak krásne usmeje a strasie od zimy; Noah Justice, hrozný beťárisko, hrozne sa jeduje, keď nie je po jeho, no rád sa na mňa vešia;
Jalina, rozkošné dievčatko, ktoré si stále vyzúva topánky;
Zachary Ganing, ďalší krásny čert v triede toddlerov two, ktorý sa nádherne usmieva;
Avah a Robert, jednoročné dvojičky, najkrajšie na svete. Hrozne som chcela vidieť, ako vyzerajú rodičia takých krásnych detí. Otec je Poliak, veľký sympoš. Desať rokov už ale žije na Floride, no porozprávali sme sa poľsko-slovensky. Ich mamina je taká obyčajná a znova je z nej pregnant woman. 23. augusta mala mať termín pôrodu. Ešte 20. ich bola vyzdvihnúť zo škôlky.
(Avah)
(Robert)
Chce sa mi písať. O tom chalanovi, ktorý dnes prišiel k nám do obchodu a povedal, že prepáčte, že si nič nekúpim, ale dnes o 12:30 v noci bude vidno Mars pri mesiaci. Prvýkrát vôbec; prepáčte, že si nič nekúpim, ale pozrite sa dnes v noci na Mars. Ja idem ráno o šiestej do roboty a budem na to čakať tiež.
Moje pero je slané. Mám taký zlozvyk. Strkám si pero do úst, keď rozmýšľam. Hocijaké pero. Požičané, nájdené. Asi tam bývajú baktérie a neviemčoešte, no dnes je tam soľ. Baktérie necítim, soľ áno. A páči sa mi, že aj moje nohy sú slané, lebo som sa bola dať ochutnať vlnám a nechať v tej morskej vode trošku mojej DNA. Tu na tomto mieste. A prišla taká veľká vlna, že mi umokrila moje úplne kratučké kraťase a vôbec mi to nevadí. Mám to rada. Mám to tu rada. No teším sa domov. Ale budú mi chýbať tieto večery na pláži. Len tak tu stáť alebo sedieť na lehátku, ktoré by som si nemohla cez deň dovoliť. A len tak byť. Pozerať na nebo, do diaľky, naľavo aj napravo a cítiť more, piesok, soľ a pokoj. Do vlasov som si zastokla nejaký žltý kvet s tmavohnedým stredom.
08/27/07
Cestou zo škôlky som „stretla“ po ceste na bicykli päť šľapiek. Topánok teda... Žabky to boli. Štyri ľavé a jedna pravá, z toho jeden pár, ale delila ich jedna cudzia šľapka. Neviem, ako sa dá stratiť obudú topánku, ale ono sa to asi len predsa len nejako dá. A raz by som chcela stratiť topánku aj ja. Tiež žabku. Len tak vystúpiť z auta a zistiť, že ju nemám. A smiať sa z toho. A potom, len s jednou topánkou, ísť vyzdvihnúť moje dieťa zo škôlky a povedať učiteľke, viete, čo sa mi stalo?, stratila som topánku, vôbec neviem ako, len keď som vystupovala z auta, som zistila, že ju nemám. A keď by sme odišli, ja a moje dieťa, tak by si učiteľky hovorili medzi sebou, že ona je hrozne divná, šak to neni normálne, stratiť topánku. A ja by som pri tom myslela na Randyho mamu, ako raz prišla do škôlky s Randym na rukách a celá rozžiarená vtipnosťou situácie nám hovorila, že pozrite, čo sa nám stalo, Randy si obul jednu modrú a jednu sestrinu červenú topánku.
09/07/07, 9:25 am
Často tu myslím na Jonathana Livingstona.
Čítala som tú poviedku tento rok, niekedy v máji. Asi. To je vlastne jedno a prečítala som ju rýchlejšie, než mi ľudia o nej rozprávali. A rozprávali krajšie, ako sa mne zdala tá poviedka byť. A tak to je skoro vždy. Všetci ľúbia mango a tiramisu. Ja ich až tak nemusím (najmä to mango).
Ale na Jonathana tu napriek tomu myslím často. Pri pohľade na čajky úplne blízko mňa.
Lietajúce úplne nizučko nad hladinou, nepohnúc ani pierkom, nieto ešte krídlom. Čajky máčajúce si nohy v oceáne, škriekajúce či čakajúce v skupinkách. Možno na neho. Na Jonathana Livingstona. A potom myslím na tých skutočných Jonathanov Livingstonov. Tu v Amerike, i tam u nás. Na celom svete. Že koľko ich asi tak je a kto bol prvý... Raz by som chcela byť aj ja pre niekoho jeho Jonathanom Livingstonom. Ako bol on pre ostatné čajky.
09/07/07, 9:45 am
Je trošku pod mrakom, ale mne sa to tak páči.
A páči sa mi aj tento oceán, jeho zvuky a farba, teplota a všetko. No keď sa teraz pozriem naň, tak si predstavujem, že som pri Severnom mori. Tak sa mi to páči. Ako minulý rok v Nemecku, len tak sme sa tam vybrali vlakom, že však poďme k moru, aspoň na chvíľu a tak sme aj boli. Hodinu a pol. A išli sme asi kilometer, aby sme cítili vodu aspoň na členkoch, lebo bol zrovna odliv. A potom sme si namočili ruky, ja a Lucia, a oblizli sme si ich, že či sme tu dobre, či je to naozaj more. Bolo. Tak sme išli späť, zjesť naše chleby s rybičkami, že však sme pri mori, tak nech máme rybičky. A potom domov. Bola to iba hodina a pol. Ale nezabudnuteľná. Tak ako tieto tri mesiace tu. V Mexickom zálive.
09/10/07
Je 01:35 atlantského času a na ľavoboku lietadla spoločnosti Delta letu číslo 62 vychádza slnko. Sme takýto ––––––––––––––––––––––––––––– kúsok od Dublinu. A ja sa už cítim byť doma...