Katarína Stehlíková
Doslova
(11. 5. 2007) Niektoré pivové fľaše pád z korby Avie prežili a pivo sa v nich iba rozpenilo. Zvyšné sú poroztĺkané na ceste; smrdí to tam.
"... nech je život hocijaký, treba ho žiť, a pretože žiť, to neznamená iba ostať nažive, ale aj smiať sa,myslieť, písať." Zoznam autorových rubrík: Re(tro)miniscencie, Akožefejtóny, O..., Súkromné, Literárne (po)kusy, We don't need no education, Drobčekovia, Nezaradené, Fotečky, Babička, Made in Poland
(11. 5. 2007) Niektoré pivové fľaše pád z korby Avie prežili a pivo sa v nich iba rozpenilo. Zvyšné sú poroztĺkané na ceste; smrdí to tam.
Miško číta knihu Všetky deti sú dobré. No on už nie je ani dieťa, ani dobrý.
Keď počúvam turecko-nemecko-anglický rap, myslím pri tom na hydináreň v Nemecku. Fakt nehúlim, ale rovnako na ňu myslím aj keď počujem spievať Jamesa Blunta, čo je asi ešte povážlivejšie. A myslím na ňu zakaždým, keď prechádzam popri mraziarenských alebo chladiacich boxoch a vidím v nich - no dobre, priznávam - vyhľadávam v nich - kurence, kuracie prsia, krídla, grilované zmesi, pečienky, srdcia, žalúdky... A pozerám, či sú pekne poukladané, štrikované alebo gumičkované... (Pár gumičiek som si požičala - ok, ukradla - aj domov, lebo som chcela ukázať, ako je možné navliecť gumičku s priemerom 4 centimetre na celé kura.)
Trhala som fialky (nie dynamitom), keď okolo mňa prechádzala dvojica detí.
Zbadala som ho cez okienko vlaku. Všetci ľudia, ktorí vystúpili, boli už dávno preč, len on sa ešte pomaličky pohyboval smerom k východu.
Jurko už stihol zapáliť sviečku a čaká ma. Ja vypínam obrazovku počítača a v tej chvíli zostáva obývačka ožiarená iba svetlom sviečky. Len na videových hodinách svieti čas 23:23.
(napísané za paralelného myslenia na Krylovu odpoveď Martině v sedmi pádech)
Sklamal ma. Najprv autobus, ktorý nemal svetielka na čítanie a potom - tešiac sa na počúvanie MP3 prehrávača - sklamal ma aj ten (nízká energie...). Len mesiac, zlatou skobou na oblohe pribitý, nesklamal.
...som si zdesene pomyslela, keď som si večer líhala do postele s neutíchajúcim tešením sa na zajtrajšie ráno a myšlienkou - čo navarím?
Písmenká sa tento rok do indexu veru poponáhľali. Vďaka Bohu, mojej vynikajúcej krátkodobej pamäti a poriadnej dávke šťastia. A určite aj vďaka ľudskému prístupu našich profesorov, ktorých výroky - niektoré plánované, no väčšina z nich spontánne z prednášok vyplynuvšia - mi spríjemnili študijný proces.
Už som bola za stánkom s ovocím a zeleninou, keď ma zrazu premohla obrovská chuť na zelený banán.
Páči sa mi vbehnúť, ešte oblečená a studená z vonku, rovno do Miškovej postele. Tá posteľ totiž nielen že je teplá, ale aj voňavá...
Sedím v preplnenom kupé a chcem si čítať. No moju pozornosť naplno zamestnáva dvojica mladých ľudí oproti mne.
Zrovna sa v kostole čítajú prosby. Stojíme s mojím desaťročným bratom Miškom bok po boku, keď ako posledná v poradí zaznie - ...ako poďakovanie za desať rokov spoločného života. Miško sa na mňa sprisahanecky pozrie, šibalsky sa usmeje popod „fúzy“ a šepne mi: „To je o nás...“